Françoise de Cani

Vždy sa viedli ťažké diskusie o tom, či ľudia v kóme počujú svoje okolie, alebo nie. Vždy sa viedli diskusie o tom, či mozgová aktivita vypovedá o tom, že sa ten človek ešte prebere alebo sa treba pýtať rodinných príslušníkov, aké kroky podniknúť ďalej a či má zmysel umelo držať človeka pri živote.

– Snáď vieš, že som tu, že som pri tebe, že ťa tu stále čakám – šepkal Marco Tatiane pri tvári, držiac ju za ruku, cítiac v sebe úplnú bezmocnosť a vinu – Verím, že vieš, že som tu a že tu budem, nemáš sa čoho báť, som tu s tebou a budem ťa chrániť – šepkal ďalej, sediac pri nemocničnom lôžku asi tak týždeň po tom, čo sa všetko udialo. Mal snahu dostať sa k nej aj skôr, no nechceli ho pustiť bez súhlasu rodiny a nakoľko nepreukázal žiadny príbuzenský vzťah, tak bol nemocničný personál nekompromisný. Okrem toho, asi tak 4 dni bola Tatiana na jednotke intenzívnej starostlivosti, takže sa k nej nedostal nikto.

– Verím, že vieš, že som tu a že tu budem, nemáš sa čoho báť… – ozvalo sa zo svetla. Tatiana sa poobzerala okolo seba, no okrem slnkom zaliatej lúky plnej žltých púpav nevidela nič a nikoho. Sem tam nejaký strom, poletujúce motýle ale žiaden človek, ktorý by to povedal. – Som tu s tebou a budem ťa chrániť – ozvalo sa opäť a opäť nebolo nikde nikoho vidieť. Tatiana sa pozrela na nebo. Bolo čisté a malo nereálne čistú modrú farbu, miestami až tyrkysových odtieňov. Neznepokojovalo ju to, skôr to brala ako svoju súčasť, ako sen, ktorý práve prežíva. Vždy mala krásne sny plné lúk, kvetov a vecí, v ktorých sa cítila slobodná, no tento sen bol až príliž farebný, no ani to jej nevadilo. Tešila sa z toho, že má tak krásny farebný sen. Rozbehla sa po lúke. Bosá, oblečená v jemných plátených bielych šatách, cez ktoré bolo vidieť celú postavu. Keby ste sa pozreli cez slnko, mohli ste vidieť jej dokonalé krivky, pevné oblé prsia, štíhly driek a pevné boky. Rozbehla sa k stromu, aby si chvíľku odpočinula v tieni, ktorý jeho koruna ponúkala.

– Tak moc ma to mrzí. Toto sa nemalo stať – pokračoval Marco, utierajúc si slzu, čo sa snažila obehnúť nos a pošteklila ho. Aj keď sa rozišli, stále ju mal rád a cítil, že aj ona jeho. Ich vzťah sa síce prekombinoval do niečoho, čo sa dá slovami iba ťažko definovať, no obaja vedeli, že si môžu kedykoľvek zavolať s akýmkoľvek problémom. Vedeli, že nikdy si nebudú cudzí i keď sa nikdy medzi nimi nestalo nič, čo by bolo úplne intímne, okrem detských bozkov, ktoré sa ešte vtedy nedali ani označiť ako francuzáky.

Tatiana sa oddávala tichému šumeniu lístia, s ktorým sa pohrával jemný vánok, súčasne hladkajúci Tatianu na lícach. – Tak moc ma to mrzí – ozvalo sa z koruny stromu. – Toto sa nemalo stať – pokračoval hlas, ktorý bol Tatiane tak známy a aj napriek tomu nevedela, kto to je a prečo sa k nej prihovára z koruny stromu.

– Čo sa nemalo stať? Kto si? – pýtala sa márne, hľadiac na najvyšší bod koruny, kde sa hojdal lístok v rytme slov. Odpoveď sa však nevrátila. Nikto nereagoval, ako keby nikto nepočúval. Nikto sa neozval. Jej otázky išli do nema. Zostala stáť, hľadiac na korunu stromu, s otázkou „Čo sa nemalo stať?“. Stála a každá minúta, v ktorej dúfala, že jej ten hlas odpovie, ubiehali dni, týždne i mesiace.