III. kapitola: Tma nie je čierna

Bolo to asi tak pred šiestimi, či siedmimi rokmi. Bola už celkom slušná novembrová zima, ktorá sa tak rada dostávala pod kožu svojím štipľavým mrazením. Stačili dve minútky škrabania čelného skla bez rukavíc a vedeli ste, že nabudúce budete škrabať s rukavicami.

Tatiana nasadla do auta, pretože ju čakala cesta za jej rodinou. Vždy pred decembrovými sviatkami chodievala po celej svojej rodine. Bol to zvyk, ktorý si spravila keď bola študovať mimo Bratislavu. Všetci boli vždy tak moc potešení, že ich navštívila, pretože vedeli, že nie je šanca aby počas sviatkov bola všade a po sviatkoch boli zasa všetci po celej rodine. Každý november volávala tak poeticky, že „Sladký november“. Podľa všetkého sa nechala inšpirovať filmom s Keanu Reevsom a Charlize Theron. Celý november bola ku všetkým sladká a všetkých navštívila spolu s balíčkami, ktoré si potom dali pod stromček. Nevynechávala ani svojich priateľov, no tí si ju užívali vždy v decembri počas sviatkov.

Bol už takmer stred mesiaca a Tatianu čakala cesta do tatier, teda, v podstate do Nízkych Tatier, do obce Bodice, kde mala svoju pra pra babičku. Cesty neboli v nejakom hroznom stave, pretože v ten ešte moc nesnežilo, čo vyhovovalo všetkým vodičom, pretože sa aspoň nemuseli naháňať na prezúvanie a tak podobne. Tatiana bola v tomto smere vždy pedant. Hneď ako začala jeseň, premýšľala, kedy pôjde prezuť auto, aby ju nezastihol sneh nepripravenú. Zároveň vedela aj to, že v tých vyššie položených miestach už môže byť aj celkom pekná pohroma. Raz ju takto prekvapili nízke tatry, ktoré boli zasnežené oveľa skôr ako vysoké.

Hodina míňala hodinu, jedna pesnička druhú a cesta ubiehala celkom svižne. Nejaké tie prestávky na toaletách či len taký jemný oddych, aby sa aj telo dokázalo trošku pretiahnuť z neustáleho sedu. Tatiana bola tak v troch štvrtinách svojej cesty, keď sa jej snažil dovolať Marco. Zasa to bol jeden z tých dní, kedy si niektorá z jeho partneriek postavila hlavu a snažila sa ho presvedič o tom, že nie je všetko úplne v poriadku, keď sa snaží postaviť si vlastnú kariéru a pritom obmedzuje alebo sa vôbec nevenuje svojej priateľke.

Tatiana bola vždy tou vodičkou, ktorá striktne zastavila auto predtým, ako začala vyberať svoj telefón z kabelky alebo celkovo keď chcela telefonovať počas jazdy. Videla už milión krát rôzne následky nehôd z nevenovania sa vedeniu vozidla, no na Marca mala špeciálne zvonenie, pretože od doby, čo sa rozišli, tak boli takmer ako súrodenci. Nechcela ho nechať čakať, chcela zodvihnúť, povedať, že momentík a odstaviť auto. Chcela. Natiahla sa po kabelku, no v tom okamihu sa jej zároveň podarilo jemne pootočiť aj volantom. Auto sa dostalo do neovládateľného šmyku a vletelo do protismeru, kde v tom čase išla nejaká zásobovacia Tatra 815, ktorej vodič nemal šancu sa vyhnúť ani ubrzdiť mierne prekročenú rýchlosť. Marco sa snažil volať ešte niekoľko krát, no nedovolal sa. Tatianine auto spoznal až z večerných krimi-novín podľa ŠPZ-tky. Okamžite sa ponáhľal do Popradskej nemocnice, kam ju v kritickom stave a v umelom spánku odviezli vrtuľníkom, po niekoľko hodinovom vyprosťovaní spopod tatrovky.

Na Tatianinom mobile zostali len Marcove 4 neprijaté hovory, ktoré mu od tej nehody v každej „najvhodnejšej dobe“ niekto pripomenul.