Françoise de Cani

Marco sa sanžil vo svojich myšlienkach usporiadať svoj život, ale nikdy sa mu to samému nedarilo. Vždy, keď sa s niekým rozišiel, hľadal rýchlu oporu. Niekoho, kto by mu snáď povedal, že sa nemá čoho báť a že tá, čo ho poslala k vode sa aj tak vždy vedela dostať do postele každého, ktorý sa na ňu pekne usmial a mal pri najmenšom aspoň štvrtinu toho, čo má aj on.– Prečo musia byť všetky ženské také zmyje? – behalo Marcovi hlavou, no nik z ľudí, čo míňal v nákupnom centre to nepočuli. Bol to jeho vnútorný hlas, ktorý ho vždy dostal do tej istej rovnakej sračky, v akej bol aj teraz.

– Prečo vždy využijú len postavenie, prachy a na city už žiadna nehľadí? – spytuje sa sám seba aj keď veľmi dobre poznal odpovede na všetko, čo sa pýtal. Vedel, že svet sa dávno posunul na úroveň, kedy ženy bojujú o to, čo chcú a muži im to len s úsmevom dajú, pretože medzi štyrmi stehnami sa vyhrá každá vojna. Každý muž dával týmto typom žien svoje vlastné meno. Niekto ich onálepkoval ako zlatokopky, iný zasa ako moderné slúžky no a Marco im hovoril prostorekejšie – suky.

Marco bol zrelý muž s veľmi tmavými očami a ešte tmavšími vlasmi, ktoré mu pomaličky začali riediť jemné šedinky. On si nikdy nič z takých vecí nerobil a vedel ignorovať všetko to, o čom si myslel, že to nestojí za úbohú myšlienku. To bol práve aj jeho hlavný úspech, ktorý mu pomohol k jeho postaveniu, pretože vždy vedel, kedy je ten správny čas na to, aby zareagoval a aby vyčistil žalúdky vo firme, kde najskôr pracoval a neskôr ju celú kúpil a predal konkurencii, pretože vedel, že je lepšie vedieť, ako konkurencia nie je schopná, ako keby o konkurencii nevedel nič.

– Marco, Marco – tiahlo sa uličkou v nákupnom centre. Jemný ženský hlas, do ktorého keď ste sa započúvali, mali ste pocit, že na Vás jemne hovorí letuška, ktorá Vás budí po dlhom lete z New Yorku. Ak by ste snívali, asi by ste si dotyčnú predstavili ako vysokú, štíhlu blondínku s modrými očami a perami, ktoré by ste chceli plánovane i neplánovane mať stále vo svojej moci. Realita však bola úplne iná.

– Marco, – znelo ďalej, no Marco bol tak zamyslený, že tento jemný hlások nemal šancu počuť. Vo víre a v hluku veľkého nákupného centra je presne tento hlas úplne stratený. – Marco – posledný výkrik a opäť len ticho. Marco sa zastavil pred stánkom s darčekovým balením. Pozeral na všetky tie pestrofarebné papiere, ručne vyrábané a samozrejme aj pekne drahé. Mašlička, čo nemohla mať vo výsledku viac ako 5 x 5 centimetrov stála zvláštnych 15 EUR. Už by to chcelo len nájsť správnu farbu, štýl, papier, krabičku… Pomyslel si a pritom sa pristihol, že opäť sa po rozchode snaží filtrovať svoju frustráciu míňaním na niečo, čo by mu vo výsledku bolo len na to, aby to zasa posunul niekam ďalej.

– Marco, – ozvalo sa z blízka. Bližšie už sa ani nedalo. Marco sa poobzeral dookola a v tom sa mu do nohy zaboril vozíček, na ktorom sedela a vyšklebene sa usmievala Tatiana – To ťa mám zakaždým zramovať, aby si si ma všimol a aby si ma počul? – spýtala sa.
– Jéj, ahojky, fakt by som bol rád, keby si ma nemusela zramovať, nie je to moc príjemné, keď mi takto pristaneš na nohe – odpovedal a pomaly si čochral nohu. Nebolo to nič, za čo  by sa musel niekto ospravedlňovať, no keď je človek v delíriu a nevníma svet okolo seba, tak ho takáto búračka prekvapí. – Ty dnes ale vyzeráš sexi, odkiaľ ideš, či kam? – spýtal sa.
– Ďakujem, som rada, že sa ti páčim, presne to je to, čo by malo moje oblečenie evokovať v každom. Chystám sa dnes na ten veľký galavečer, čo sa má púšťať na Silvestra, veď vieš. Alebo si už nepamätáš, že si tomu celému písal scenár? – podrypla ho, no Marco vedel, že Tatiana myslí veľmi veľa vecí dobre i keď nie vždy tak aj dopadnú.
– To je už dnes?
– No, pokiaľ sa nemýlim, tak áno. Ty si na to snáď zabudol? Povedz mi, že len sranduješ – jemne sa zamračila.
– No, mám teraz dosť súkromných problémov, tak mi to vypadlo z hlavy, ale tak to nie je až taká tragédia –  povedal a hneď sa preladil na vlnu, v ktorej mu začalo behať hlavou, či je nutné aby tam bol, alebo to všetko zvládnu aj bez neho.
– Ale plánuješ, že tam ideš, však? – spýtala sa ho a hodila taký ten pohľad, pri ktorom by sa snáď vedeli pohnúť aj ľady, ktoré tak radi topia rôzne lode.
– Myslíš, že by som tam mal ísť? Majú všetko čo by mali mať. Pokiaľ vedia čítať a nechcú moc improvizovať, tak by nemali nič pohnojiť.
– Dúfala som, že by si mi robil spoločnosť. Podľa toho, čo som počula, tak si opäť tak nejak free. – podvihla obočie, pousmiala sa a vedela, že ak na toto Marco zareaguje, tak z neho dostane priznanie o tom, čo všetko sa stalo.
– No, to je pravda. Som. Akosi vždy, keď ťa stretnem, tak som free. Bude to osud, alebo ma vyhľadávaš len keď som free? – spýtal sa váhavo, no bolo mu to jedno, vedel, že to Tatiana vezme ako žart.

Marco a Tatiana sa poznali už od svojho detstva. Niekedy v štvrtej triede dokonca spolu aj chodili. Bola to taká tá prvá školská láska, kedy sa ešte deti len držali za ruky a už sa hovorilo, že spolu chodia a všetci sa za to hanbili. Dnes keby sa Tatianou držal za ruku a niekto by povedal, že spolu chodia, Marco by bol len hrdý a niesol by sa ako páv. Tatiana mala charizmu s akou sa človek len ťažko mohol narodiť. Všetko nadobudla v čase, keď ležala v kóme po ťažkej nehode. Vtedy jej bol Marco oporou, pretože mal pocit, že je to všetko jeho vina. Odvtedy boli jeden pre druhého viac ako keby boli teraz partneri. Ona bola prístavom pre jeho zlé dni a on zas pre ňu.