V Tatiane stále koloval život. Jej dlane boli stále vláčne, presne také, ako keď bola mladá a chodila s Marcom. Vedel si živo predstaviť to, ako ho nimi hladievala po tvári, keď si dávali pusinky. Vtedy boli rovnako jemné, len o niečo teplejšie a ružovšie. Teraz boli len tak bezhybne poukladané vedľa Tatianinho tela.

Vždy sa viedli ťažké diskusie o tom, či ľudia v kóme počujú svoje okolie, alebo nie. Vždy sa viedli diskusie o tom, či mozgová aktivita vypovedá o tom, že sa ten človek ešte prebere alebo sa treba pýtať rodinných príslušníkov, aké kroky podniknúť ďalej a či má zmysel umelo držať človeka pri živote.

Bolo to asi tak pred šiestimi, či siedmimi rokmi. Bola už celkom slušná novembrová zima, ktorá sa tak rada dostávala pod kožu svojím štipľavým mrazením. Stačili dve minútky škrabania čelného skla bez rukavíc a vedeli ste, že nabudúce budete škrabať s rukavicami.

Galavečer dopadol ako vždy – úspešne. Niekedy mal Marco pocit, že sú jeho scenáre už okukané, nudné a že medzi protagonistami nie je žiadna sila, no zasa raz mohol vidieť, že kúpený komparz dokáže dať šmrnc aj nudnému braku. Plytké dialógy, nudné otrepané frázy a vtipy, ktoré bavili jeho rodičov asi tak pred 40-timi rokmi.

Marco sa sanžil vo svojich myšlienkach usporiadať svoj život, ale nikdy sa mu to samému nedarilo. Vždy, keď sa s niekým rozišiel, hľadal rýchlu oporu. Niekoho, kto by mu snáď povedal, že sa nemá čoho báť a že tá, čo ho poslala k vode sa aj tak vždy vedela dostať do postele každého, ktorý sa na ňu pekne usmial a mal pri najmenšom aspoň štvrtinu toho, čo má aj on.