Françoise de Cani

V Tatiane stále koloval život. Jej dlane boli stále vláčne, presne také, ako keď bola mladá a chodila s Marcom. Vedel si živo predstaviť to, ako ho nimi hladievala po tvári, keď si dávali pusinky. Vtedy boli rovnako jemné, len o niečo teplejšie a ružovšie. Teraz boli len tak bezhybne poukladané vedľa Tatianinho tela.Veľmi často spomínal na dobu, keď spolu ešte chodili. Pamätá si, ako išiel svojmu spolužiakovi utrhnúť hlavu za to, že pred celou školou zakričal, že sa mu Tatiana páči. Vtedy sa mohol aj pod zem prepadnúť a aj tak by bolo na ňom vidno, že vyslovené slova boli pravda. Páčila sa mu od začiatku. Od prvého momentu, kedy ju zbadal na školskej chodbe. Často utekal do vedľajšej triedy za kamarátom, len aby videl, či tam je aj ona, aby aspoň na okamih mohol vidieť jej oči, úsmev a jej nevinný pohľad.

Vždy keď prišiel do vedľajšej triedy, bolo jasné, že si zasa niečo vymyslel, aby tam mohol byť. Myslím, že to bola tá doba, kedy sa naučil vyhľadávať správne odpovede na nesprávne otázky, alebo aspoň na otázky, na ktoré by asi nikto nenašiel odpoveď. Precvičoval si tak svoju pozornosť a dôslednosť. Vedel vždy vymyslieť takú odpoveď, ktorá uspokojila okolie a dokonca aj dávala jednoznačný význam a dôraz na to, že inak to ani nemohlo byť, len tak, že musel prísť sem.

– Ahoj Marco, – potichu ho pozdravila Tatiana – môžme sa po škole porozprávať? – spýtala sa ho opatrne a ešte tichšie ako keď ho pozdravila. Tiež sa hanbila, že čo by asi tak hovorili spolužiaci, keby ich nakoniec videli spolu, hlavne po tej osudnej „veľkej prestávke“ na ktorej sa celá škola dozvedela, že Marco bere na Tatianu.
– Ahoj, myslím, že môžme – odvetil, podvihnúc ramená v štýle alá „A viem ja?“.
– Dobre, tak sa uvidíme po škole.

Ten deň bol pre Marca asi najdlhším dňom v jeho živote. Teda, aspoň dovtedy. Zrazu malo tých 7 vyučovacích hodín asi viac ako len 45 minút. Každá jedna aj s prestávkou snáď trvala dve hodiny. Triasol sa, pretože nevedel, či mu chce Tatiana vynadať za to, čo jeho spolužiak vykríkol, alebo či s ním chce začať chodiť, alebo čo vlastne má také dôležité, že sa s ním chce rozprávať. Bolo mu však jasné, že to všetko sa dozvie po škole. Po škole, ktorá práve dnes musí trvať tak mizerne dlho. Čakala ho posledná hodina a mal pocit, že tá sa snáď nikdy neskončí.

Teraz Marco sedel pri nevládnom Tatianinom tele. Ľavú nohu jej museli z dôvodu extrémneho pohmoždenia a rozlámania väčšej časti kostí úplne odobrať. Údajne boli všetky kosti tak rozkúskované, že nebola žiadna šanca na to, aby to akýmkoľvek chirurgickým zákrokom vedeli dať tak do poriadku, že by sa jej to vedelo zrásť do stavu, aby mohla chodiť. Zatiaľ nevedeli nič o tom, či pohmoždeniny a zlomená panvová kosť budú mať následky na mieche a teda či celkovo nebude Tatiana ochrnutá, či už od pása nižšie, alebo možno aj celá. Iba pri nej ticho sedel a stále si dával za vinu fakt, že sa jej to stalo práve v dobe, keď sa jej on snažil dovolať.

Marcovi skončila aj tá posledná hodina, ktorá trvala – aspoň podľa Marca – ďalšie dve hodiny, no teraz to už vedel s úplnou istotou. Valil sa dolu schodiskom ku šatniam, aby sa čo najrýchlejšie prezul, prezliekol a vyletel pred školu, aby počkal Tatianu. Už dávnejšie si všimol, že Tatiana musí bývať niekde tým smerom, ktorým chodieva aj on, pretože sa ich cesty vždy pred školou nejako zvláštne preplietli. Čakal ju pri hlavnej bráne, aby to nevyzeralo tak okato, že na ňu čaká rovno pred školskou bránou. Predsa len, brána oplotenia školy bola aspoň o takých ďalších 40 metrov ďalej. Prvý prešiel okolo Marcov spolužiak, čo to celé spískal. Keď zbadal Marca, ako tam tak stojí a tvári sa, že nič, bolo mu jasné, že na niekoho čaká a tak ho uštipačne podpichol otázkou – Tak čo, čakáš na svoju lásku?
– Daj mi pokoj, aj tak za to všetko môžeš ty. – odpálkoval rýchlou odpoveďou a poslal Peťa domov a on zostal ďalej čakať. Asi tak po dvadsiatich minútach čakania sa na vchode do školy ukázala Tatiana. Na chrbáte aktovka, v ruke povestný pytlík na telocvičný úbor a prezúvky. Vlasy jej viali v rytme jemného vánku a Marcovi v tom istom rytme naskakovala husia koža, stekal studený pot a mravčalo mu na chrbáte. Zrazu si uvedomil, že toto je ten okamih, na ktorý sa nevedel dočkať a ktorého sa bál. Pocítil, ako sa mu zovrelo brucho v kŕči, ako mu behom stotiny sekundy zostalo sucho v hrdle a ako ho zoviera pocit bezmocnosti s otázkou, či sa má dať radšej na útek, alebo má počkať a zistiť, čo Tatiana vlastne chce.

Jej kroky boli pomalé, pretože rovnako ako Marco aj ona mala strach z toho, čo sa vlastne bude diať. Ešte nikdy s nikým nechodila, nepoznala to, nevedela, aké to vlastne je. Čo sa má hovoriť? Ako sa to má spýtať? Marco sa jej páči, ale o čom je spoločné chodenie? Čas na rozmýšlanie sa krátil spolu so vzdialenosťou medzi ňou a Marcom.

– Ahoj, som rada, že si ma počkal – usmiala sa na Marca.
– Veď sme boli dohodnutí, tak keď si tu nebola, tak som ťa počkal. O čom si sa chcela rozprávať? – spýtal sa nedočkavo.
– Môžme pritom ísť? Odprevadil by si ma domov?
– Jasné, kde bývaš?
– Poďme, keď tam budeme, uvidíš. – odvetila mu a dala sa do kroku.
– No a o čom si sa to teda chcela rozprávať? – spýtal sa ešte raz.
– Vieš, keď ono je to...
– také blbé – skočil jej do reči.
– To nie. Nie je to blbé, len neviem ako by som to…
– Chceš vedieť, či je pravda to, čo vykríkol môj spolužiak? – spýtal sa narovinu.
– Áno, veľmi ma to zaujíma.
– Hej, zakričal to, lebo som na teba ukázal a povedal som mu, že sa mi páčiš.
– A ty by si mi to nevedel sám povedať, že sa ti páčim? – spýtala sa ho, pozastavujúc sa pri rohu Tatianinho domu, na križovatke chodníkov, kde by sa mali rozlúčiť, aby to nevyzeralo hlúpo.
– Páčiš sa mi… – odpovedal jej priamo, bez akéhokoľvek strachu – … neviem, prečo by som ti to nemal vedieť povedať.
– Aj ty sa mi páčiš. – odpovedala, dala Marcovi pusu na líce a rozbehla sa domov, akoby spravila niečo, čo nie je dovolené, čo môžu robiť iba ľudia, čo sa poznajú dlhšie ako pár hodín.

Teraz však videl Tatianu úplne inak. Videl, ako bojuje niekde vo svojom vnútri. Bojovala o svoj život. Bojovala o to, aby mohla byť opäť tu, aby mohla opäť otvoriť oči, rozprávať, chodiť. Bojovala a on jej nemohol nijak pomôcť. Mohol iba ticho sedieť a dúfať.