Svet sa zdal byť tak jednofarebný, strohý a tak prázdny. Vytratil sa z neho život rovnako, ako nebolo vidieť žiaden život na Tatiane. Marco sa nevedel na to stále pozerať a skúšal podniknúť všetko, čo bolo v jeho silách. Prešiel už celý svoj zoznam so všetkými špecialistami, ktorých poznal ba dokonca mal sto chutí nechať Tatianu previesť do zahraničia, pretože tam […]

V Tatiane stále koloval život. Jej dlane boli stále vláčne, presne také, ako keď bola mladá a chodila s Marcom. Vedel si živo predstaviť to, ako ho nimi hladievala po tvári, keď si dávali pusinky. Vtedy boli rovnako jemné, len o niečo teplejšie a ružovšie. Teraz boli len tak bezhybne poukladané vedľa Tatianinho tela.

Vždy sa viedli ťažké diskusie o tom, či ľudia v kóme počujú svoje okolie, alebo nie. Vždy sa viedli diskusie o tom, či mozgová aktivita vypovedá o tom, že sa ten človek ešte prebere alebo sa treba pýtať rodinných príslušníkov, aké kroky podniknúť ďalej a či má zmysel umelo držať človeka pri živote.

Bolo to asi tak pred šiestimi, či siedmimi rokmi. Bola už celkom slušná novembrová zima, ktorá sa tak rada dostávala pod kožu svojím štipľavým mrazením. Stačili dve minútky škrabania čelného skla bez rukavíc a vedeli ste, že nabudúce budete škrabať s rukavicami.